[…]
Zvuk: zvonec.
Mira Ale ak je to Rudo, tak je najvyšší čas otvoriť.
Zvuk: dvere.
Rudo Ste doma? Prepáč, ale k vám sa dostať.
Mira Len sa preboha nevyzúvaj.
Rudo Naozaj sa k vám nedá dostať.
Mira Filip chcel… hore… tak vysoko.
Rudo Dobrovoľne na siedme poschodie. Vy nie ste normálni.
Mira Keď nemá nikoho nad sebou, má pocit väčšieho súkromia.
Zvuk: splachovač WC.
Filip Pohybuj sa opatrne, Rudo. Všade je tu sklo.
Mira Už som mu to spomínala. A guľky…
Rudo To ťa preháňa hneď po novom byte?
Filip Niečo so žalúdkom.
Mira Možno to máš z nosenia.
Filip Máme niečo okrem chleba?
Mira Všeličo. V chladničke.
Filip Myslím niečo teplé.
Mira Nemám to v čom držať.
Rudo Nič sa nebojte. Chce to čas.
Mira Iba ak v škatuliach… len kto to teraz nájde.
Filip Veď sme traja.
Mira Hádam si nemyslíš, že budeme Ruda nútiť, aby…
Filip Veď nie samého.
Rudo Tak si sadni a nikam nechoď, Mirka. Neviem, či mi veríte, ale väčšinu dňa je človek obklopený samými debilmi… akoby ani iní neboli. Tak si teraz doprajme trochu pokoja.
Mira Rudko, ty vieš byť veľmi milý.
Rudo To je tá hlúposť, rozumieš. Hľadáme niečo iné, iný život a iný ani nie je. Niežeby nebol, v tom je tá trafenosť… ale preto, že treba žiť a nie uvažovať o hovadinách. Nakoniec všetci máme svoje problémy, ja svoje… vy máte nový byt.
Mira Ani sme to ešte neoslávili.
Rudo Prosím ťa.
Filip Možno aj ty by si také niečo potreboval.
Rudo To by som musel kúpiť dom. Nikde na lazoch. Kúpiť zem, na ktorej stojí dom. Nadýchaš sa, vojdeš dovnútra, založíš oheň, nezatváraš sa. Krásny pocit. A tu zamkýnaš dvere, spúšťaš rolety, len aby sem niekto nevošiel. A si rád, keď prší, lebo nikam nemusíš. Ale to sú všetko hovadiny. Treba žiť a nie šprtať sa v…
Mira Asi máš pravdu, Rudo. Vieš to tak povedať… asi áno.
Rudo Nemám pravdu a keď mám, tak na ňu kašlem. Povedz svojmu mužovi jednu veľkú pravdu. Všetko, po čom tak túžime, aj tak príde neskoro. To je klasika. Zapamätaj si to, Filip.
Zvuk: Rudo sa počas replík prechádza, zabalancuje na guličkách a vracia sa.
Rudo Čo je to za sklo?
Mira Guľky. Sklenné guľky, Rudko.
Filip To mi teda nenahovoríš…
Rudo Hovorili ste iba o skle, a že tu máte guľky…
Filip Ty vlastne chceš povedať, že sa treba vzdať ideálov?
Rudo Prosím ťa pekne, koľko máš rokov?
Filip Prečo? Tridsať ešte nemám.
Rudo No vidíš. Dostal si byt a tešíš sa?
Filip … Áno…
Rudo Hovno sa tešíš. Iba sa robíš. V tvojom veku sa človek nemôže tešiť z takých vecí.
Mira Ale Filip už má o tom svoje predstavy. Chce to tu zmeniť. Vymurovať jadro… ja si to viem predstaviť… obkladačky. Začínajú bielou a končia až tmavohnedou. Ako káva. Však Fifi, a keď budeš mať viac času… tak to tu môžeš… ja viem, iba ak ti nejaký čas vôbec ostane. Ako si to povedal? Švihnúť, áno, môžeš tu švihnúť. Nikoho už nad sebou nemáme. A tuto krb. Večer, keď prídeš, založíme oheň, otvoríme fľašu…
Filip A môžeme sa spolu pozerať do ohňa.
Rudo Viem si to predstaviť.
Filip To zasa nemáš pravdu. Aj ja som realista. Aj ja mám isté obavy. Niekedy mám strach aj z tých najobyčajnejších vecí. Ale nie stále.
Mira Mne niekedy stačí, aby vrzli dvere.
Filip Niekedy sa prebudím a už mám strach. Obyčajný strach, že sa zlomí vzduch, ktorý dýcham… a ja zostanem ako kapor s otvorenými ústami… S tými lazmi si to dobre povedal. Nadýchaš sa a vojdeš dovnútra. Možno preto sme prišli až sem hore, vysoko.
Rudo Ale jasné! Máte balkón, môžete dýchať, koľko chcete.
Mira Ale sme sa zarozprávali, čo poviete? Už si niečo zahryzneme aj keby som to mala hľadať do rána.
Rudo Urob kávu, ak máš.
Mira Kávu? Ale to musím v kuchyni… (Kričí) Urobím kávu, ale vy musíte poriadne kričať, aby som mohla s vami rozprávať.
Zvuk: štrnganie šálok a pospevovanie „Každý jednu veľkú lásku potká…“
[…]
