(úryvek)
Pri práci na inscenácii Sclavi – Emigrantova píseň mňa aj mojich kolegov zaujímalo, ako skúsenosť z emigrácie zaznamenávali Slováci či Rusíni, ktorí sa do Ameriky vybrali za prácou v období ekonomickej krízy v prvej tretine minulého storočia. V dedinách stredného a východného Slovenska sme pátrali po piesňach vytvorených v emigrácii, listoch poslaných z Ameriky domov alebo naopak a rozprávaniach emigrantov. Keď si porovnáme dnešné príbehy, ktoré nám rozprávali naši súčasníci po niekoľkých panákoch vodky v dedinskej krčme, s tými, ktoré zažívali ich predkovia a prapredkovia, vidíme obdobnú hanbu, poníženie, zmätok, zápas o prežitie, či dočasnú stratu sociálnej identity. V prípade tých starších príbehov je obrázok farebnejší, pretože je bohatší ‘civilizačný náraz’: Slovák vystupujúci z podpalubia štvrtej triedy zaoceánskeho parníka na svetlo božie roku povedzme 1928, hľadiaci na sochu Slobody a čulý industriálny ruch Manhattanu, si pripadá predsa len trochu viac ‘mimo seba’, než nemenovaný pán starosta nemenovanej rusínskej obce, vystupujúci z lietadla v rokoch deväťdesiatych, eskalátormi sa približujúci k imigračnému úradníkovi. V prvom prípade ‘malý človek’ takpovediac prechádza po lávke zo svojho menšieho útulného a poznateľného sveta do mýtickej krajiny veľkých nepoznaných rozmerov. Mýtus Ameriky si vytvára na základe toho, čo počul – jedná sa však o jeho fantáziu, vytvoril si obraz svojej osobnej Ameriky, po akej túžil, alebo akej sa bál, akú sám potreboval. Nemal dostatok reálnych informácií, žiadne televízne prenosy, žiadny internet. V druhom prípade sa ocitá už len v jednom svete, v jeho lepšej alebo horšej časti. Nádeje a strach nestráca, ale očakávania sú reálnejšie. Namiesto dobrodružnejšej plavby loďou niekoľkohodinová cesta lietadlom. Svet sa zmenšil, zglobalizoval. Listy emigrantov sa buď nepovažovali za vzácne dedičstvo, alebo ak aj bývali zachovávané, rodina ich strážila a nevydala – kvôli zachovaniu súkromia. Bez pána Jána Lazoríka, ktorý ich zozbieral, by sme sa nemohli dostať k tak rozsiahlemu a pre nás dôležitému materiálu.
Šarišan Ján Lazorík
Ján Lazorík je z Krivian. Je to zberateľ, nadšenec a veľmi emotívny zástanca východoslovenského dialektu a tradícií, zviazaných so šarišským regiónom. V svojej obci sa zaslúžil o vybudovanie niečoho ako ‘pamätnej národopisnej miestnosti’, kde sú ukážky krojov, historické fotografie tradičných zvyklostí a urbanistických premien dediny. Hrá na niekoľko ľudových hudobných nástrojov, udržuje pri živote miestne folklórne spolky, organizuje miestny folklórny festival, píše divadelné hry, v ktorých aj sám účinkuje ako herec alebo tanečník. Povestný je zasielaním protestných listov do denníkov, televízií a rôznych iných inštitúcií, kde sa búri proti nedostatočnému pestovaniu šarišského dialektu alebo hanobeniu vkusu slovenských televíznych divákov nevhodnými reláciami. Jeho úprimným celoživotným úsilím je uzákoniť šarišský dialekt ako formu spisovnej reči, alebo napomôcť aspoň jeho udržovaniu. cítil inštinktívnu potrebu zachovať svet, ktorý pomaly podmýva globalizácia. Privítal nás cholerický asi šesťdesiatročný pán odmietajúci hovoriť inak ako šarišským dialektom. Nepustil nás k slovu. Napriek tomu, že náš záujem bol od začiatku zameraný na tému emigrácie (tance, piesne, listy, príbehy), museli sme povinne absolvovať základný exkurz jeho ‘malým múzeom’, ale predovšetkým zasvätenie do základných bodov jeho národoveckého úsilia, názorov a činnosti. Vďaka pomerne rozsiahlemu a špecificky oblastnému materiálu, ktorý nazbieral, bol a je cenným zdrojom pre mnohých zberateľov, umelcov, etnografov. Snažil sa pomerne svedomite a systematicky archivovať svoje bohatstvo. Nazhromaždil v svojom dome množstvo cenných materiálov – od krojov, ľudových nástrojov, spísaných svedectiev alebo príbehov miestnych pamätníkov, cez fotografie, publikácie, až po – pre nás to najcennejšie – originály listov emigrantov poslaných z emigrácie domov alebo zo Slovenska do emigrácie (USA, Argentíny, Kanady…) Jedná sa o listy vo veľkej väčšine z prvej tretiny minulého storočia, ale aj z rokov šesťdesiatych alebo i zo súčasnosti. Naším zásadným úspechom bolo jeho povolenie zobrať si originály listov so sebou a môcť si ich skopírovať spolu s jeho prepismi záznamov historiek emigrantov. (Originály sme mu naspäť doručili poštou.) […]
